Ako inšpirácia na vytvorenie sochy bola mladučká, postihnutá Erika. Ako malý som ju navštívil len párkrát no hneď som si na nej všimol jej povykrúcané a bezbranné telíčko. Na jej chudučkých ručičkách a nožičkách som videl, že svaly neboli vôbec vyvinuté a schopné udržať jej krehké telo. Na jej tvári svietili očká, neskutočne krásny, úprimný úsmev a radosť.

Vtedy som si uvedomil, že telesne postihnutí ľudia, ktorí sú odkázaní na pomoc druhých dokážu niekoľkonásobne silnejšie milovať a byť vďační za čas, ktorý im obetoval druhý človek.

Touto sochou som sa rozhodol poukázať nato, aký žiaľ prežíva človek, ktoré je odkázaný na pomoc druhých ľudí. Topánky okolo tejto sochy znázorňujú ľudí, ktorí ho obchádzajú, nie sú schopní žiadnej pomoci a nechávajú ho napospas osudu.

Tieto topánky symbolizujú city k druhým ľuďom, ktorí sú vo vnútri prázdni ako tieto topánky.

Pri prvom vystavení tohto diela sa mi stala veľmi zvláštna vec. Ľudia mi ukradli 3 prázdne topánky, čím potvrdili ešte väčšiu prázdnotu týchto ľudí.